Dětem z Vilšan Deťom z Vilšan Дiтям з Вiльшан

Priznám sa, že som nevedel ako napísať tento príspevok, ale pekne od začiatku...

Na potulkách Mobadži tímu sme v roku 2007 minuli oblasť Sinevir, kde sme sa dozvedeli, že veľká budova, ktorú míňame je detský domov. Po čase sme sa Goshem a Slávou vrátili s desiatimi taškami čokoládok, pier a plyšovými medvedíkmi. Až pri ich odovzdávaní sme pochopili aký sme naivní.....

Tieto deti nepotrebovali hračky, ale potrebovali uspokojiť svoje základné potreby: stravu, ošatenie, pocit bezpečia a HLAVNE LÁSKU a ZÁUJEM. Vtedy sme sa dohodli, že sa vrátime....

Sláva, čo je náš Ukrajinský kamoš a zároveň kontakt, ktorého sme spoznali v roku 2006 pri obchodných cestách, nám zistil potreby ústavu a samotných detí.  Vďaka pomoci cudzích a známych ľudí sa nám 20.11.2008 podarilo vyraziť s dvoma dodávkami plnými ošatenia, diek, povlečení, plienok, hračiek, peňazí  a s jedným invalidným vozíkom. Táto charitatívna "miniexpedícia" nahradila v tomto roku neuskutočnenú expedíciu Mobadži tímu s cieľom: Pomoc deťom. Deťom akejkoľvek príslušnosti, veku a postihnutia, ktorých domovomje detský útulok - internát pre siroty a fyzicky a mentálne postihnuté deti vo Vilšanoch. Tento ústav dostáva len desať percent zo svojho rozpočtu od štátu a o ostatné prostriedky na život sa musia postarať deti samé. Rozpočet je postavený len na základných potrebách ústavu a nie na rozvíjaní osobností detí, či priamo ich rehabilitáciu. Zväčša neškolený, ale milý a ochotný personál robí všetko čo môže, ale postarať sa o 191 detí bez finančných možností je takmer nemožné. Dobrovoľníci z celej Európy im pomáhajú pri školeniach o starostlivosti a možnostiach fyzického rozvoja týchto detí. 

 PRIEBEH CESTY

Moravskí obri vyrazili 20.11 2008 po vyzbieraní a potriedení darov. Potom, ako ich puzzle systémom naskladali do áut,  vyrazili na Slovensko.

Tu po krátkom oddychu vyrážame 21.11. 2008 cez Maďarskú republiku na Ukrajinu. Keďže sme museli našu pomoc doslova prepašovať na Ukrajinu pretože úrady sa nám postavili chrbtom, dohodol nám Sláva, ktorý nás prišiel čakať do Maďarska, colníka. Za použitia kamarátov Benjamina, Abrahama  a Georga , skrátka americkije prezidenty, nám pomohli na druhú stranu. I keď musím povedať že Kofova dodávka stála už na maďarskej CLO sekcii na prehľadávanie tovaru. Našťastie Goshe so Slávom použili svoj šarm.  Po prechode sme sa tesne po polnoci dotrmácali do koliby na Sinevire, ktorá sa na dva dni stala našou bázou. Po nočnom bufete sme statočne zachrápali spánkom medveďov.

22.11.2008 Na druhý deň sme po výdatných raňajkách vyrazili cez zasneženú krajinu. Po príchode k bránam sme sa pokúsili dostať do takmer mŕtveho ústvavu. Zrazu sa odniekiaľ vyrojili kričiace deti, ktoré nás ťahali dovnútra. Po miernom jazykovom krkolame sa  nám podarilo požiadať o zavolanie zdravotnej sestry. Tá bola vyplašenejšia ako my. Uvoľnila sa až po odvzdaní pozývacieho listu od Direktora ústavu. Až vtedy sa pre nás otvorili skutočné dvere ústavu. Viacerí sme neboli pripravení na to, čo uvidíme. Deti, ktoré nás zdravili a objímali ako svojich rodičov, mali rôzne postihnutia od tých fyzických až po duševné. Všetky mali ruky vypracované od práce tak, ako u nás nemajú ani 40-nici. Starali sa jedno o druhé a ich šikovnosť nás prekvapovala. Bola to skupina , ktorá  i keď nemala rodičov ,mala to šťastie  že bola buď  zdravá, alebo mobilná. Išlo však o menej početnú skupinu. Tá väčšia časť detí sa skrývala za stenami ústavu a nemo nás pozorovala cez okná.  Začali sme teda vykladať svoj náklad. Na začiatku cesty sme sa báli, aby sme ich svojou pomocou a niektorými vecami neurazili. Nemohli sme ! Deti boli vďačné za všetko. Ich záujem nevzbudzovali hračky, ale rukavice, šály, čiapky či " kurtka". Aby sme sa vyhlirozoberaniu vecí, začali sme ich spolu s deťmi a medsestrou nosiť do uzamykateľnej ošetrovne a umyvárky. Tu niektorí z nás začali mať problém s nepríjemným zápachom. Bohužial i napriek všetkej snahe nízkopočetného personálu sa nedali ustrážiť všetky deti a  niektoré  si svoje základné funkcie nekotrolovali.  Deti nás nezištne pozdravovali a vítali. I keď niekedy bol problém, aby sme nezaváhali pri podaní ruky bezrukému dieťaťu, všetkých nás  ich láska nabíjala, ale zároveň i zarmucovala. Naša pomoc sa zrazu zdala maličkou. Vzhľadom na to, že táto medsestra nás do objektu nemohla vpustiť, opýtali sme sa čo asi potrebujú a dohodli sme sa na návšteve na druhý deň.

Už na Slovensku sme sa rozhodli, že za vyzbierané peniaze bude najvhodnejšie nakúpiť potraviny. Preto sme sa priamo z ústavu vybrali nakúpiť múku  do " najbližšieho mesta " čo nám trvalo približne 3 hodiny. Tam sme pravdepodobne na čiernom trhu nakúpili v neosvetlenej garáži cca 1000 kg múky. Tú sme nakúpili za finančné dary.  Na chatu sme sa vrátili okolo 22 hodiny a väčšina z účastníkov  od únavy a plná dojmov zaspala. 

23.11.2008  Na druhý deň sme vyrazili s naloženou múkou opäť k ústavu. Autá trpeli pod váhou múky, nás "maličkých" chlapcov a zlou cestou. Po príchode do ústavu sme zistili, že nám deti celkom neverili, že sa ešte vrátime. Teraz sa však od šťastia podpichovali a náramne sa tešili. Kontrolovali, či si pamätáme čo sme  im nabudúce sľúbili doniesť. Takže máme urobený zoznam. V zozname sú celkom zábavné veci, ako kostým , MP3 , pásky s hudbou či čiapka alebo rukavice. Určite to donesieme, lebo takéto deti nesmieme sklamať. Po vyložení múky sa GOSHE dotazoval, či múky nie je veľa. Medsestra sa usmiala a povedela niečo v zmysle. " Je tu 200 detí a my im pečieme chlieb, toto určite nie je veľa .... ( úsmev, ktorý skôr značil , že sme asi niečo úplne nepochopili. ). Potom nás zobrala na prehliadku ústavu a to sme už pochopili všetci. Ústav i napriek neškolenému personálu bol čistý. A i napriek tomu tu páchol moč. Zistili sme, že deti ktoré nás vítali vonku boli len tie, ktoré mali to šťastie a mohli sa pohybovať. Dnu nás čakali ležiace 3-4ročné deti. Niečo ako jasle kde boli deti doškriabané, v kazajkách na nočníku alebo v autosedačkách. Keďže sa im nestíhali venova,ť len tak ležali na zemi. Postupne to  niektorí z nás nezvládali. Nedokázali sme ich fotiť i keď to medsestra dovolila, aby sme to niekomu mohli úkázať. Nedalo nám to. Bolo to priveľa bezlásky a utrpenia. Ku koncu nás neostalo veľa a v momente, keď sme došli ku komnate č.6, sme boli už len traja. Bola to izba starších  detí, ktoré potrebovali ustavičnú opateru. Tam sme ukončili prehliadku ústavu a po rozlúčení sa s deťmi a prísľube, že sa vrátime v marci/ březnu, sme sa so zmiešanými pocitmi vybrali na cestu domov. Zbytok cesty je nepodstatný. Hlavné je, že sme zitili, že pre tieto deti neznamenajú nič hračky. Ale objatie, strava a teplé oblečenie je pre nich všetkým.

ZÁVER : Na tomto výjazde sme zistili čo deťom a ústavu treba. Dohodli sme že sa v marci / březnu vrátime. A donesieme im veci, ktoré sme zvážili za potrebné, po komunikácii so zamestnancami a samozrejme to, čo sme sľúbili deťom. Pretože tieto deti už klamstvo a sklamanie nevedia ospravedlniť .............

NADPIS NAD VSTUPOM DO ÚSTAVU HOVORÍ:

LASKAVO PROSIMO DĽA NAŠICH DIŤEJ

 a tu je naše poďakovanie

VÁHY - PRE VÁŽENIE DETÍ NA DÁVKOVANIE LIEKOV

STRAVA  -SUCHÁ FAZUĽA, RYŽA, CESTOVINY atď - nákup za fin.dary bude zrealizovaný na Ukrajine

OBLEČENIE A OBUV

GUMOVÉ PODLOŽKY NA POSTELE, POSTELNÉ PRÁDLO A PLACHTY

INVALIDNÉ VOZÍKY , CHODÍTKA OPORNÉ

a naše sľubené dary:

MP3,MAGNETOFÓNY,KOSTÝMI,FOTKY DETÍ,HUDBA 

ĎAKUJEME ICH RODINÁM.